“Sedem emócií” môže byť vnútornou príčinou poškodenia zdravia a ochorení. Ak tieto emeoce začnú byť přemrštělé alebo trvalé, môžu viesť k nerovnováhe a následne k chorobe.
Radosť
Táto emócia je spojená so srdcom a podľa západného zmýšľanie sa jedná o veselú, pozitívnu emóciu, ktorú budeme ťažko považovať za škodlivú. Negatívnou stránkou radosti môže byť nevhodné správanie, ktoré ničia srdce a pečeň. Nadmiera radosti ničiaci srdcové čchi môže viesť k neschopnosti koncentrácie. Za zničenie srdcové čchi je Číňanmi spájaný hysterický smiech sprevádzajúci niektoré z mentálnych porúch.
Úzkosť
Panická čiže náhla úzkosť vyvolaná dramatickými udalosťami je tiež spojená so srdcom – tomuto spojeniu na Západe ľahko rozumieme vďaka príznakom “prejavov náhlej úzkosti”, zahŕňajúcim búšenie srdca, duševný nepokoj a studený pot. V čínskej medicíne sa hovorí, že úzkosť posiela čchi na “bezcieľne potulky”.
Starosti
Starosti sú emócií súvisiace so slezinou. Prílišné zaoberanie sa problémom alebo príliš dlhé a intenzívne sústredenie môže viesť k stagnácii čchi v slezine. Tá sa prejaví ako depresia, úzkosť, zlá chuť k jedlu, oslabené končatiny, nadúvanie žalúdok a nepravidelná menštruácia.
Smútok a trápenie
Smútok je spojený s pľúcami a jeho nadbytku sa hovorí, že “konzumuje pľúcnu čchi” a vedie k dýchacím problémom. Smútok určite ovplyvňuje pľúca: zápaly priedušiek a astmatické ťažkosti často nasledujú stratu blízkej osoby, zatiaľ čo prieduškový kašeľ je bežný u nešťastných ľudí. Nesmiernej trápenie alebo otras sú tiež spojené s pľúcami a pretože pľúca sú zodpovedné za celkový obeh čchi, vážny šok ovplyvňuje celé telo.
Strach
Strach je spojený s obličkami a jeho nadbytok obráti bežný, hore smerujúci tok obličkové čchi a to vedie k ľahostajnosti, bolestiam spodnej časti chrbta, močovým ťažkostiam a túžbe po samote.
Zlosť
V čínskej medicíne sú so zlosťou spojená pečeň: prílišná zloba spôsobuje zvýšenie pečeňové čchi, čo vedie k bolestiam hlavy, závratom a červeným očiam.
Zdroj: Penelope Odyová – Tajomstvo tradičnej čínskej medicíny
Aj dnes sa stále stretávame s myšlienkou, že strach a vlastne akékoľvek negatívne emócie je najlepšie potlačiť. Existujú tisícky kníh, ktoré nám ukazujú, ako si úspešne priať a dostávať, ale väčšina z nich už sa nezmení, ako naložiť so svojím strachom, pochybnosťami a zlosťou …
Anthony de Mello, jezuitský kňaz, psychoterapeut a spisovateľ, aj Dan Millman nezávisle na sebe objavili to, čomu sa hovorí emocionálna sloboda. Anthony de Mello vo svojej najúspešnejšej knihe Awareness (Bdelosť) poukazuje na fakt našich sebaklamu, negatívnych myšlienok, strachov a predsudkov, s ktorými môžeme ľahko pracovať.
Skúsme si jeden deň zapisovať každú emóciu, ktorú hoci len na chvíľku pocítime – náhlu radosť, sklamanie, zlosť, strach, paniku, lásku, uspokojenie aj nenávisť. Zistíme tak, že denne cítime stovky rozdielnych pocitov, ktoré však väčšinou trvajú veľmi krátko a po chvíľke už o nich nevieme. Emócie prichádzajú a odchádzajú, ale existujú také, ktoré sú intenzívne, trvajú dlho, zraňujú nás a my nevieme, ako sa ich zbaviť.
Práve v tomto prípade prichádza Anthony de Mello s technikou sebapozorovania. Dôvod, prečo trpíme depresiami, je prostý – identifikujeme sa s nimi. Najprv si musíme uvedomiť, že my nie sme emócie a jediné, za čo nesieme zodpovednosť, je naša reakcia na ňu. Je teda lepšie BYŤ v depresii alebo CÍTIŤ depresii? Samozrejme tá druhá varianta, cítiť depresiu a netúžiť to zmeniť.
Dan Millman to prirovnáva k hercom na javisku. Hlavná postava v poslednom dejstve prežije hlbokú nenávisť, pocity zranenia a túžbu po pomste. To sú hrozné emócie, že? A dobrý herec, hoci sám treba veľmi láskyplný človek, to musí vedieť zahrať, precítiť a v správnu dobu vedieť vybuchnúť! Naozaj ho ovládne vlna nenávisti, ale on vie, že je len herec as emócií sa nestotožňuje, preto mu neubližuje. A rovnaké je to is nami – sme len herci našich životov.
Dostať sa do konfliktu s našimi pocitmi je totiž omnoho viac vyčerpávajúce, než koľko si samotné emócie žiadajú. Nechceme je cítiť, pretože sa bojíme, že keď zaplní našu myseľ, ovplyvní aj našu realitu, že? Ale čo sa stane, keď emóciu neprežijú a len ju pekne zatlačíme do nevedomia, kde bude leta nenápadne ovplyvňovať náš život, duševné i fyzické zdravie?
V samotných emóciách problém nespočíva, na tom sa zhodli obaja myslitelia. Žiadna emócie, ktorá nami len prejde, nedokáže premeniť realitu. Herec sa nestane pomstychtivým vrahom. Život je rad okamihov a emócií, ktoré časom rozplynie. Emócií, ktoré nemôžeme ovládať, ale možno ich pozorovať akoby z diaľky. Prijímajme naše emócie bez odporu a boja – milujme našu zamilovanosť, pocity šťastia, úspechu a vďaky rovnako tak, ako milujme náš strach, napätie, depresie a úzkosti, pretože práve ony nás môžu naviesť na cestu za emocionálne slobodou.
Ako to však urobiť v praxi? Ak máte čas, môžete sa sústrediť na tep svojho srdca, aby ste si spomenuli, že žijete, a následne na danú nepríjemnú emóciu, ktorú do svojho srdca môžete prijať aj so všetkou bolesťou, ktoré prináša. Časom bolesť stratí silu. Ak práve bežíte na električku a nemôžete si dovoliť pár minút rozjímania, povedzte emóciu ÁNO, tak ju prijmete. Lebo …
Všetci sme len herci a hráme podivnú hru s tým, čo nazývame realitou!
