Keď pán Garraway začal v roku 1657 predávať vo svojej kaviarni čaj, nikoho nenapadlo, že sa kvôli tomuto nápoju zrúti čínsky cisársky režim, ktorého pád úplne zmení mocenské pomery na Ďalekom východe.
Moderné vynálezy vytlačili tradičné povolania, odoslaná v čínskych podmienkach z generácie na generáciu po tisíce rokov. Železnice zahubila obchodné karavány as nimi mezkaře a velbloudáře, paroloď znamenali zánik džuniek a veslíc, textilné stroje a importovaný textil zadusili tradičnú čínsku ručnú výrobu, moderné britské, francúzske, americké a ruské bankovníctvo priviedlo ku krachu čínskej peňazomencov. Niet divu, že sa Číňania nikdy nenaučili mať cudzinca radi.
Búrili sa proti nim takmer každé desaťročie. Pravdepodobne najväčšie povstanie vypuklo v roku 1900. Jeho hlavný protagonisti, tzv Boxeri, veriaci, že sa pomocou zvláštnych duchovných a telesných cvičení môže stať človek nesmrteľným, mali v politickom programe iba dva body. Prvým bolo “podporiť čchingskou dynastiu:” Druhým: “zabiť všetky cudzinca a zničiť ich dielo.”
Na potlačenie povstania prvýkrát a naposledy v dejinách intervenovali všetky zahraničné mocnosti spoločne. Briti, Francúzi, Rusi, Nemci, Japonci, Američania, Taliani a vojaci z Rakúska-Uhorska. Povstanie potlačili a na základe mierových zmlúv si Čínu rozdelili.
Porážka boxerského povstania znamenala koniec čchingské dynastie. V roku 1911 bola zvrhnutá, Čína sa stala republikou az obdobia vnútropolitických zmätkov vzišli dva nejnacionalističtější a nejmilitantnější režimy, ktoré kedy Čína vo svojich dejinách mala.
Tchaj-pchingské povstania a Druhá ópiová vojna znamenali zvrat pre celý Ďaleký Východ. Ostatné krajiny, ktoré dovtedy považovali Čínu za stred sveta a svoju zahraničnú politiku vymedzovali len vo vzťahu k nej, sa na krátku chvíľu ocitli v mocenskom vákuu. To však veľmi rýchlo vyplnili zahraničné mocnosti. Beh po stáročia nemenných dejín sa náhle prudko zrýchlil a bolo treba reagovať rýchlo, pričom omyly a chyby história neodpustila.
Kórea sa rozhodla ešte viac uzavrieť pred svetom. Pobili zahraničné misionára a to isté sa snažila urobiť s každým, kto chcel jej pokoj narušiť. Získala tým oddychový čas len na niekoľko desiatok rokov. Potom sa stala hračkou v rukách veľmocí. Najprv sa o nej stretla Čína s Japonskom, potom Japonsko s Ruskom. Medzi rokmi 1905 – 1945 sa nachádzala “pod japonskú ochranou”. Po japonskej porážke v druhej svetovej vojne si ju medzi sebou rozdelili Spojené štáty a Sovietsky zväz. Rozdelená krajina sa stala horúcim bodom studenej vojny, tragikomický trpiaci diktatúrami úplne protichodných foriem politického spektra. Kým sever skončil pod ultralevicovými stalinista, juh pod ultrapravicovými generálmi. Paradoxne je dnes Južná Kórea, kde vojenská diktatúra skončila na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, po Filipínach nejkřesťanštější krajín v Ázii s veľmi ľavicovo (a protiamerické) naladeným obyvateľstvom. Severná Kórea zostáva po Bhutánu pravdepodobne najuzavretejší krajín sveta.
Japonsko vykročilo do novej doby úplne inak. Keď Američania pod hrozbou námorných diel donútili Japoncov podpísať obchodnej zmluvy, v sérii vojen a povstaní cisár a samuraji najprv zvrhli dve a pol storočia trvajúcej šogunát, načo cisár zrušil tisíce rokov trvajúce výsady samurajov. Krajina sa otvorila cudzincom, ich investíciám a technológiám, japonskí študenti zamierili na zahraničné univerzity. Behom pár desiatok rokov sa stalo Japonsko regionálnej veľmocí, ktorá v roku 1895 porazila Čínu. Keď o desať rokov neskôr Japonsko porazilo aj Rusko, stalo sa veľmocou svetovou. Po prvej svetovej vojne sa po Veľkej Británii a Spojených štátoch stalo treťou najväčšou námornou mocnosťou na svete. O pár desiatok rokov neskôr sa spoločne s Nemeckom a Talianskom pokúsilo ovládnuť svet. Po prehranej vojne vrhlo všetky sily do priemyslu, výskumu a vývoja, aby sa stalo mocností priemyselnú.
Zostáva otázkou, kedy príbeh čaju, ópia a vojen uzavrieť. Či v roku 1943, kedy v Číne, aktívnemu účastníkovi spojenecké protijaponské koalície, prestali platiť Nankingská dohody a čínski občania dostali vo vzťahu k cudzincom rovnaké práva, akých požívali cudzinci vo vzťahu k Číňanom. Alebo v roku 1945, kedy sa stala Čína zakladajúcim členom OSN a jedným zo šiestich stálych členov Bezpečnostnej rady. Alebo v roku 1949, kedy v občianskej vojne zvíťazili v Číne komunisti a ich vodcu Mao Ce-tung podrobil krajine veľmi drastické protiopiové kôre. Behom pár rokov klesla spotreba ópia v kontinentálnej Číne k nule.
Rovnako tak by bolo možné príbeh ukončiť kórejskou vojnou v rokoch 1950-1953, kedy sa čínski “dobrovoľníci” postavili na stranu severokórejských komunistov proti silám OSN a prvýkrát v dejinách preukázali, že dokážu byť cudzincom vojensky viac než vyrovnaným súperom.
Skončiť by bolo možné iv rokoch sedemdesiatych, kedy Spojené štáty diplomaticky uznali kontinentálne Čínu, nadviazali s ňou diplomatické styky (do tej doby považovali za predstaviteľa Číny Čankajškův nacionalistický režim na Taiwane), načo vojensky silnejúce Čína začala hrať tretiu stranu mocenského trojuholníka v súperení USA a ZSSR.
Aj preto mohla Čína v rokoch deväťdesiatych vystupovať v rozhovoroch s Veľkou Britániou z hľadiska sily a okrem odovzdania Nových teritórií v Hongkongu (prenajatých v roku 1898 na 99 rokov) požadovať prevzatie úplne celé kolónie. To, ako veľmi sa za oných 99 rokov časy zmenili, ukázal fakt, že Británia Číne ustúpila.
A tak príbeh skončí až v utorok 1. júla 1997, kedy “Hodiny prevzatie” na pekinskom námestí Tchien-an-men dospeli k nule. Posledný britský guvernér opustil úrad a správu Hong-Kongu prevzala Čínska ľudová republika. Počas preberanie mohutne industrializovaného územia, plného mrakodrapov, kontajnerových terminálov, hotelov, obchodných sietí, tovární, lodeníc, elektrární, telekomunikačných sietí a bánk, mnohé západné noviny spomínal na prvé ópiová vojna, rok 1841 a poznámku lorda Palmerston o “pustom ostrove, na ktorom ťažko nájdete dom. ”
Málokto si pritom spomenul na rok 1657, kedy pán Thomas Garraway začal v kaviarni v Exchange Alley medzi ulicami Lombard a Cornhill Street predávať nový, “zdraviu prospešný” nápoj, “jasnící zrak a zachovávajúce skvelú kondíciu až do neskorého veku”, ktorému sa v rôznych čínskych dialektoch hovorí “čcha”, “čchaj” alebo “tchaj”, Briti mu budú hovoriť “tea” a Česi “čaj”.
